V americkom filme Na hrane zajtrajška prežíva hlavný hrdina (Tom Cruise) ten istý deň dookola. Zomiera, prebúdza sa, žije ho znova. Nie preto, že by bol hlúpy. Ale preto, že systém, v ktorom sa ocitol, má vlastnú logiku. A kým túto logiku nepochopí a nezlomí ju zvnútra, žiadny pokrok nie je možný. Slučka nie je trest. Je to pasca pre tých, ktorí si neuvedomujú, že v nej sú.
Slovensko túto pascu pozná dobre. Len ju nenazýva pascou.
Za tridsať rokov sme mali len niekoľko významných ekonomických reforiem. No ak hovoríme o momentoch, ktoré sa priamo dotýkali vlastníctva kapitálu v rukách občanov, boli zásadné dva. Ani jeden z nich sme nepretavili do stabilnej, dlhodobej vlastníckej kultúry.
Prvým bol pokus o demokratizáciu vlastníctva cez kupónovú privatizáciu v polovici deväťdesiatych rokov. Myšlienka bola v zásade správna: majetok, ktorý desaťročia patril štátu, má prejsť do rúk občanov. Každý dostal kupóny, každý mohol investovať. Na papieri išlo o historickú príležitosť vybudovať vlastnícku kultúru od základov. V praxi sa z toho stalo niečo iné. Aktíva rýchlo skoncentrovali v rukách skupín, ktoré mali informácie, kontakty a vôľu konať rýchlejšie než bežný občan. Bežný človek s kupónmi bol v tomto procese skôr kulisou než účastníkom. Namiesto vlastníckej kultúry vznikol cynizmus. Namiesto dôvery nedôvera. A tá nedôvera sa dedí dodnes.
Druhým momentom bol druhý dôchodkový pilier, zavedený v roku 2005. Jeho podstata je jednoduchá: časť odvodov, ktoré každý zamestnanec povinne odvádza, nejde celá do štátnej pokladnice, ale na osobný účet sporiteľa. Občan si tak buduje vlastné dôchodkové úspory, ktoré patria jemu a nie štátu. Systém funguje. A práve to je problém.
Druhý pilier stále existuje a stále plní svoju funkciu. Ale žije v prostredí trvalého tlaku. Nie frontálneho útoku, lebo ten by bol príliš viditeľný. Postupným oslabovaním: znižovaním príspevkov, zavádzaním výnimiek, presúvaním časti prostriedkov späť do prvého piliera. Každý krok zvlášť vyzerá ako technická úprava. Dokopy je to systematická erózia s jasnou vnútornou logikou.
Peniaze na osobných účtoch sporiteľov sú peniaze, ktoré štát nemá k dispozícii. Pre politika, ktorý potrebuje každoročne financovať sľuby a pritom udržať deficit v prijateľných medziach, je každé euro sporiteľa euro, ktoré mu chýba. Nie raz. Každý rok. A tak vždy nájde dôvod, prečo by mal byť pilier o niečo menší, o niečo menej samostatný, o niečo bližšie k dosahu štátu.
Slučka sa neopakuje preto, že by sme nevedeli, čo treba robiť. Opakuje sa preto, že niekomu vyhovuje, ak sa nič zásadné nezmení. Rozvinutý kapitálový trh, taký kde tisíce slovenských domácností vlastnia podiely v slovenských firmách, kde kapitál prúdi od sporiteľov k podnikateľom priamo a nie cez sprostredkovateľov, kde rast firmy obohacuje jej spolumajiteľov a nie len veriteľov, takýto trh znižuje koncentráciu rozhodovania o kapitále. Systém nastavený takto zvýhodňuje krátkodobé riešenia pred dlhodobým budovaním vlastníctva. A to je zmena, ktorá má odporcov skôr než prívržencov.
Existuje príbeh, ktorý Slovensko dobre pozná, len sme ho zatiaľ nepochopili správne.
I.D.C. Holding vybudoval niečo vzácne. Nie len firmu, ale značku s citovým kapitálom, ktorý sa nedá vymyslieť ani kúpiť za peniaze. Horalka nie je sušienka. Je to predmet spomienok, značka, ktorá prežila transformáciu zo štátneho podniku na súkromnú firmu a obstála v každej generácii slovenských domácností. Každá slovenská rodina vie, o čom hovoríme. A práve preto má táto značka hodnotu, ktorá ďaleko presahuje súvahu.
Keď pán Jakubec podpísal zmluvu o predaji akcií I.D.C. Holdingu spoločnosti Valeo Foods Group, väčšina Slovákov to zaregistrovala ako správu v novinách. Nie ako osobnú stratu. A pritom to osobná strata bola. Nie sentimentálna, ale ekonomická. Za Valeo Foods stojí Bain Capital, americký investičný fond. Nie potravinárska firma s láskou k Horalke. Fond, ktorý rozpoznal hodnotu a kúpil ju. Profesionálni investori s globálnym kapitálom videli príležitosť na slovenskom trhu. Domáci kapitál v tejto transakcii nezohral rozhodujúcu úlohu.
I.D.C. Holding funguje ďalej a značka žije. No hodnota z jej ďalšieho rastu primárne smeruje zahraničným vlastníkom. Nie preto, že by to niekto zakázal. Ale preto, že slovenské domácnosti nemali systematickú možnosť stať sa jej spolumajiteľmi prostredníctvom fungujúceho domáceho kapitálového trhu. Keby existoval, mohli byť tisíce slovenských rodín pri tomto stole. Nie ako pasívni obdivovatelia značky, ale ako ľudia, ktorí by sa podieľali na jej raste. Hodnota, ktorú budovali generácie slovenských zákazníkov svojou vernosťou, by sa čiastočne vracala späť k nim.
Toto nie je ojedinelý prípad. Je to vzorec. Slovenské firmy rastú, budujú hodnotu, a keď príde čas na veľkú transakciu, domáci investor pri stole chýba. A tak slovenské úspory putujú do svetových fondov, kde financujú rast Amazonu alebo Applu. Čo je rozumné, diverzifikácia má zmysel. Ale otázka nie je, či investovať globálne. Otázka je, prečo nemôžeme investovať aj doma. Prečo rast slovenských firiem, postavených na slovenských zákazníkoch, slovenských zamestnancoch a slovenskom poznaní, obohacuje predovšetkým zahraničných investorov. Nie sme jediní, ktorí si túto otázku kladú: susedia v regióne už dávno začali odpovedať činom, nie slovami.
Odpoveď nie je len technická. Je zakorenená v nastavení pravidiel a rozhodnutí, ktoré určujú, komu kapitál patrí a kto o ňom rozhoduje. A kým ju takto nepomenujeme, slučka sa bude opakovať.
Sme na hrane zajtrajška. Nie v metaforickom zmysle, ale doslova. Minulosť nám vysvetlila mechanizmus. Prítomnosť nám ukazuje dôsledky. A budúcnosť nečaká. Každý rok bez fungujúceho kapitálového trhu je ďalší rok, keď slovenské firmy rastú bez domácich spolumajiteľov. Ďalší rok, keď slovenský sporiteľ nemá kde investovať doma. Ďalší rok, keď sa vzdialenosť medzi tým, kde sme, a tým, kde by sme mohli byť, zväčšuje.
Prerušiť slučku neznamená vymyslieť niečo nové. Znamená to urobiť sériu rozhodnutí, ktoré sa navzájom podporujú. Firmy potrebujú reálnu a prístupnú cestu na kapitálový trh, nie prekážkovú dráhu, kde náklady na vstup prevyšujú prínosy pre menšiu firmu. Domáci investori a dôchodkové fondy potrebujú domáce aktíva, do ktorých má zmysel investovať, inak slovenské úspory naďalej financujú rast zahraničných ekonomík. A štát musí prestať považovať kapitál mimo jeho kontroly za hrozbu a začať ho považovať za základ dlhodobej stability.
Žiadne z týchto rozhodnutí nie je nemožné. Všetky sú politicky nepríjemné. A práve preto sa neopakujú.
Hrdina filmu Na hrane zajtrajška neprerušil slučku silou. Zomieral, prebúdzal sa, žil ten istý deň znova, až kým nepochopil, čo slučku živí. A keď to pochopil, zmenil spôsob, akým konal. Nie raz. Opakovane, s rastúcou múdrosťou, krok za krokom. Tak sa slučka prerušila.
Slučky sa neprerušujú hnevom ani jednorazovým rozhodnutím. Prerušujú sa zmenou vzťahu k systému, v ktorom žijeme.
Kapitálový trh nie je o burze. Je o vlastníctve. O tom, či občan rastie spolu s ekonomikou, alebo ju len financuje. O tom, či krajina buduje budúcnosť prostredníctvom podielu, alebo prostredníctvom dlhu. O tom, či hodnota vytvorená doma zostáva doma.
Slučka sa neopakuje preto, že by sme nevedeli viac. Opakuje sa preto, že sme si ešte nezvolili, čo chceme vlastniť, a čo chceme nechať odísť.